Ikigai v práci: prečo máte pocit, že robíte celý deň, ale nič z toho nezostane

Poznáte to. Máte prácu, ktorá vás v zásade aj baví. Nie je zlá, nie je toxická, dáva zmysel na papieri. A napriek tomu sa občas pristihnete pri zvláštnom pocite, že robíte celý deň, úlohy pribúdajú aj miznú, ale na konci akoby nič nezostalo. Niečo ste spravili, ale ťažko povedať čo presne.

Tickety sa zatvoria, e-maily vybavia, meetingy skončia. Navonok všetko funguje. Vnútri to pôsobí plocho. Je to bežný režim práce v kanceláriách a IT. A má jeden problém, že dlhodobo sa v ňom ťažko hľadá zmysel.

Čo vlastne znamená ikigai

Možno ste už narazili na slovo ikigai. Často sa prekladá ako „dôvod, pre ktorý stojí za to žiť" alebo jednoduchšie „dôvod ráno vstať". Nie je to kariérny plán ani návod na ideálnu prácu.

Ikigai je kombinácia dvoch vecí. Na jednej strane niečo konkrétne, činnosť, vzťah alebo oblasť, ktorá má pre vás hodnotu. Na druhej strane pocit, že vďaka tomu má váš deň alebo život zmysel.

Dôležité je, že v japonskom ponímaní to „niečo" nemusí byť veľké ani výnimočné. Výskumníci sledujúci dlhovekosť na Okinawe zistili zaujímavú vec. Väčšina tamojších obyvateľov žiadne veľké životné poslanie nepomenovala. Namiesto toho uvádzali konkrétne, každodenné veci: starostlivosť o záhradu, pravidelné stretnutia s rovesníkmi, remeslo, ktoré ovládajú desaťročia, alebo jednoducho rytmus dňa, ktorý dáva pocit poriadku. Ikigai tu nie je cieľ, ktorý treba dosiahnuť, ale je to niečo, čo sa opakuje a čo má pre dotyčného človeka hodnotu samo o sebe. Pre mnohých ľudí ani nesúvisí s prácou.

Ak ste videli populárny diagram spájajúci „čo milujete, v čom ste dobrí, čo svet potrebuje a za čo vás zaplatia" je dobré vedieť, že podľa dostupných zdrojov nepochádza z Japonska. Pripisuje sa západnému autorovi a do obehu sa dostal okolo roku 2014. Napriek tomu sa ujal práve v spojení s ikigai a mnoho ľudí ho skutočne používa ako pomyselné vodítko, spôsob, ako si usporiadať vlastné priority. To nie je zlé. Problém nastáva, keď diagram prestane byť pomôckou a stane sa meradlom, keď máte pocit, že ak vaša práca nesedí do všetkých štyroch polí naraz, niečo ste zmeškali. Väčšina práce takto jednoducho nefunguje.

zdroj: canva

Keď práca nemá tvar

Skúste si predstaviť bežný deň. Otvoríte úlohu, ktorú ste už raz riešili. Trochu iný kontext, ale rovnaký princíp. Vyriešite ju a posuniete ďalej. O pár dní príde podobná.

Z pohľadu systému robíte všetko správne. Práca je hotová. Ale keď sa na to pozriete spätne koľko z týchto úloh vo vás zanechalo pocit, že sa niečo uzavrelo?

Zvyčajne veľmi málo.

Problém väčšiny práce nie je, že nemá zmysel. Problém je, že nemá koniec, ktorý by ste vedeli cítiť. Úlohy sú malé, oddelené a výsledok je rozptýlený. Existuje, ale nevidíte ho v jednom kuse. Ak sa tento stav opakuje dlhodobo, práca sa začne meniť na šum. Robíte, ale nemáte pocit, že sa niečo skladá. Postupne sa pridá únava, frustrácia alebo pocit, že len „prejdete deň".

Možno to nie je o zmene práce

V takom momente je prirodzené začať rozmýšľať, či problém nie je v práci samotnej. Možno by pomohol iný tím, lepší projekt, niečo zmysluplnejšie. Niekedy áno. Ale často len meníte kulisy, nie spôsob, akým práca funguje. Aj v novej práci budú úlohy rozkúskované, výsledok vzdialený a spätná väzba nejasná. Po čase sa môže objaviť rovnaký pocit.

Skúste si všimnúť malé momenty

Spomaľte a skúste si vybaviť posledné dni. Neboli tam chvíle, ktoré pôsobili inak než zvyšok?

Sedíte nad problémom, ktorý nedáva zmysel. Dlho sa nikam nehýbe. A potom sa niečo prelomí a zrazu to celé zapadne. Nikto si to možno nevšimne, ale vy presne viete, že to sedí. Alebo niekomu niečo vysvetlíte a vidíte, že pochopil. Alebo zachytíte chybu skôr, než spôsobí problém. Alebo upravíte proces tak, že začne fungovať jednoduchšie.

Tieto chvíle sú nenápadné. Ale majú jednu dôležitú vlastnosť  dajú sa dokončiť. Máte pocit, že sa niečo začalo a skončilo. Že to malo výsledok. A práve tu sa zmysel práce objavuje najčastejšie, nie ako veľká odpoveď, ale ako malé „toto dáva zmysel".

zdroj: canva

Kde teda zmysel hľadať

Ikigai nemusí byť ideálna práca ani veľké rozhodnutie. Môže to byť práve tento typ situácií, opakovateľné momenty, kde vidíte výsledok, máte nad nimi kontrolu a dostanete spätnú väzbu, aj keby len pre seba. Nie je to dramatické ani motivačné. Ale je to stabilné. A hlavne dobre to sedí s tým, ako práca väčšinou vyzerá.

Nie všade sa to dá nájsť

Aby tieto situácie vôbec vznikali, potrebujete tri veci: možnosť ovplyvniť, ako prácu robíte, viditeľný výsledok a aspoň nejaký signál, že to funguje.

Ak v práci dlhodobo nemáte kontrolu, nevidíte výsledok a nedostávate spätnú väzbu, nie je to o motivácii. Je to zle nastavená práca. V takom prípade nemá veľký zmysel hľadať „hlbší význam" oveľa praktickejšie je zamyslieť sa nad tým, či sa dá zmeniť prostredie.

Ako to zistiť bez veľkého premýšľania

Ak si nie ste istí, kde tieto momenty sú, nemusíte to analyzovať. Stačí si pár dní všímať jednu vec: kedy ste mali pocit, že niečo zapadlo? Kde ste videli výsledok? Kde ste mali kontrolu?

Stačí jedna alebo dve poznámky na konci dňa. Nejde o analýzu ani sebapozorovanie, ale skôr o to, všimnúť si to, čo by ste si inak nevšimli. Po pár dňoch sa začne objavovať vzor. Niečo, čo sa opakuje. Niečo, čo drží deň viac pokope než zvyšok.

Ikigai sa často prezentuje ako niečo, čo treba nájsť. V praxi to ale skôr vyzerá tak, že sa postupne skladá, nie z veľkých rozhodnutí, ale z malých, opakovateľných situácií, ktoré dávajú práci tvar. Neznamená to, že každá práca musí byť zmysluplná ako celok. Ale znamená to, že aj v bežnej práci sa dajú nájsť časti, ktoré ju robia dlhodobo udržateľnou.

Možno nehľadáte inú prácu. Možno len hľadáte situácie, ktoré sa dajú dokončiť  a v tej súčasnej ich máte menej, než potrebujete.