Ako pochopiť význam a dôležitosť whistleblowingu

Možno ste už počuli slovo whistleblowing alebo whistleblower. V doslovnom preklade ide o „pískanie na píšťalku“, teda upozornenie na porušenie pravidiel. V právnom a pracovnom prostredí sa tým myslí oznamovanie protispoločenskej alebo protizákonnej činnosti, o ktorej sa človek dozvie najmä v súvislosti so svojou prácou, funkciou, podnikaním, odbornou praxou alebo spoluprácou s organizáciou.

Whistleblower, po slovensky oznamovateľ, môže upozorniť na korupciu, podvody, nehospodárne nakladanie s verejnými financiami, porušenia pravidiel verejného obstarávania, ohrozenie zdravia, bezpečnosti, životného prostredia, ochrany spotrebiteľa, ochrany osobných údajov alebo iné konanie, ktoré presahuje bežný interný konflikt na pracovisku.

Nie každá sťažnosť je whistleblowing. Ak sa zamestnanec sťažuje len na osobný spor, zlú komunikáciu, nevyhovujúci pracovný štýl nadriadeného alebo individuálnu nespokojnosť, nemusí ísť o oznámenie v zmysle ochrany oznamovateľov. Kľúčové je, či oznámenie poukazuje na nezákonnú alebo spoločensky škodlivú činnosť a či existuje verejný záujem na jej preverení.

Prečo je whistleblowing dôležitý

Mnohé nekalé praktiky sa nedajú odhaliť zvonka. Účtovné manipulácie, machinácie pri zákazkách, zneužívanie právomocí, fiktívne fakturácie, obchádzanie bezpečnostných pravidiel alebo systematické poškodzovanie verejných financií často vidia najskôr ľudia vo vnútri organizácie.

Práve preto má whistleblowing praktický význam. Nie je to len morálny postoj jednotlivca. Je to nástroj kontroly, ktorý môže znížiť škody, zastaviť pokračujúce porušovanie pravidiel a upozorniť na riziká skôr, ako sa z nich stane veľká kauza.

Pre firmu alebo verejnú inštitúciu môže funkčný vnútorný oznamovací systém znamenať menšie finančné straty, nižšie právne riziko a väčšiu šancu vyriešiť problém interne. Pre spoločnosť znamená vyššiu šancu, že korupcia, podvody alebo ohrozenie verejného záujmu nezostanú skryté.

Smernica EÚ o ochrane oznamovateľov

Európska únia prijala smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie. Bola prijatá 23. októbra 2019 a členské štáty ju mali transponovať do svojich právnych poriadkov.

Cieľom smernice je vytvoriť bezpečné, dôverné a účinné kanály na oznamovanie porušení práva EÚ a chrániť oznamovateľov pred odvetou. Ochrana sa týka oblastí ako verejné obstarávanie, finančné služby, predchádzanie praniu špinavých peňazí, bezpečnosť výrobkov, doprava, životné prostredie, verejné zdravie, ochrana spotrebiteľa, ochrana osobných údajov a bezpečnosť sieťových a informačných systémov.

Dôležité je, že smernica nestojí len na ochrane zamestnancov. Ochrana sa môže týkať aj bývalých zamestnancov, uchádzačov o prácu, stážistov, dobrovoľníkov, samostatne zárobkovo činných osôb, členov orgánov spoločností, dodávateľov, subdodávateľov a osôb, ktoré oznamovateľovi pomáhajú.

Slovenská právna úprava

Na Slovensku upravuje ochranu oznamovateľov najmä zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Významnou zmenou bola novela č. 189/2023 Z. z., ktorá transponovala európsku smernicu a posilnila ochranu oznamovateľov.

Slovenský zákon rozlišuje oznámenie a kvalifikované oznámenie. Oznámenie je upozornenie na protispoločenskú činnosť, o ktorej sa človek dozvedel v pracovnom alebo obdobnom kontexte. Kvalifikované oznámenie je závažnejší typ oznámenia, ktorý môže prispieť alebo prispel k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti alebo k zisteniu či usvedčeniu jej páchateľa.

Podmienkou ochrany je dobrá viera. Oznamovateľ musí mať vzhľadom na okolnosti a informácie, ktoré mal v čase oznámenia, dôvodné presvedčenie, že oznamované skutočnosti sú pravdivé. Ochrana neslúži na vedome nepravdivé obvinenia, osobnú pomstu ani manipuláciu pracovných sporov.

Kto musí mať vnútorný oznamovací systém

Vnútorný systém oznamovania musí mať každý zamestnávateľ v súkromnom sektore, ktorý má 50 a viac zamestnancov. Vo verejnom sektore sa povinnosť vzťahuje na orgány verejnej moci, ktoré zamestnávajú najmenej 5 zamestnancov.

Povinnosti sa týkajú aj regulovaných oblastí, ako sú finančné služby, bezpečnosť dopravy alebo ochrana životného prostredia. Pri týchto oblastiach môžu byť pravidlá prísnejšie, pretože ide o činnosti s vyšším dopadom na verejný záujem.

Vnútorný systém nemá byť len formálny e-mail alebo schránka. Má obsahovať jasné pravidlá, kto oznámenie prijíma, ako sa preveruje, ako sa chráni totožnosť oznamovateľa, ako sa vedie evidencia, ako sa rieši konflikt záujmov a ako sa oznamovateľ dozvie výsledok preverenia.

Organizácia musí určiť zodpovednú osobu alebo organizačnú zložku. Tá má prijímať oznámenia, komunikovať s oznamovateľom a zabezpečiť preverenie oznámenia. Dôležité je, aby táto osoba mala dostatočnú nezávislosť a nebola v konflikte záujmov.

Anonymita nie je to isté ako dôvernosť

Pri whistleblowingu sa často hovorí o anonymite, ale právne je presnejšie hovoriť o dôvernosti identity oznamovateľa.

Anonymné oznámenie znamená, že oznamovateľ neuvedie svoju totožnosť. Dôverné oznámenie znamená, že totožnosť oznamovateľa je známa oprávnenej osobe alebo orgánu, ale nesmie byť neoprávnene prezradená.

Ochrana oznamovateľov stojí najmä na dôvernosti, zákaze odvety a právnych mechanizmoch ochrany. Anonymita môže byť užitočná, ale má aj praktické limity. Pri anonymnom oznámení môže byť ťažšie doplniť informácie, overiť tvrdenia alebo poskytnúť oznamovateľovi spätnú väzbu. Preto je dobré rozlišovať medzi tým, čo je technicky anonymné, čo je dôverné a čo je právne chránené.

Ako možno podať oznámenie

Oznamovateľ má viac možností.

Prvou možnosťou je interné oznámenie cez vnútorný systém zamestnávateľa alebo organizácie. Tento postup dáva zmysel najmä vtedy, ak oznamovateľ dôveruje internému systému, nehrozí mu bezprostredná odveta a existuje reálna šanca, že organizácia problém vyrieši.

Druhou možnosťou je externé oznámenie. Oznamovateľ sa môže obrátiť na Úrad na ochranu oznamovateľov, prokuratúru, príslušný správny orgán alebo v niektorých prípadoch na príslušnú inštitúciu Európskej únie. Externý kanál je vhodný najmä vtedy, ak je do porušenia zapojené vedenie organizácie, hrozí zničenie dôkazov, interný systém je nedôveryhodný alebo ide o závažný verejný záujem.

Treťou možnosťou je verejné zverejnenie, napríklad cez médiá. To však nie je bežný prvý krok. Zverejnenie je právne najcitlivejšia možnosť a ochrana oznamovateľa závisí od splnenia podmienok. Typicky môže ísť o situáciu, keď interné alebo externé oznámenie neprinieslo primeranú reakciu, hrozí bezprostredné ohrozenie verejného záujmu, existuje riziko odvety alebo je nízka šanca, že vec bude nestranne prešetrená.

Ako zákon chráni oznamovateľa

Zmyslom ochrany je, aby človek nebol potrestaný za to, že v dobrej viere upozornil na nezákonné alebo spoločensky škodlivé konanie.

Odvetné opatrenia môžu mať rôznu podobu. Môže ísť o výpoveď, preradenie na horšiu pozíciu, zníženie mzdy, nepredĺženie pracovnej zmluvy, odmietnutie povýšenia, zmenu pracovného času, šikanu, poškodenie povesti alebo iný negatívny zásah v súvislosti s oznámením.

Jedným z hlavných nástrojov je status chráneného oznamovateľa. Ak oznamovateľ podá kvalifikované oznámenie, ochranu mu môže poskytnúť prokurátor alebo príslušný správny orgán. Ak zamestnávateľ následne chce voči chránenému oznamovateľovi urobiť negatívny pracovnoprávny úkon, potrebuje súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Zamestnávateľ musí preukázať, že daný úkon nesúvisí s oznámením.

Existuje aj následná ochrana. Ak oznamovateľ nemá status chráneného oznamovateľa a už došlo k pracovnému úkonu, ktorý považuje za odvetu, môže sa obrátiť na Úrad na ochranu oznamovateľov a žiadať pozastavenie účinnosti takého úkonu. Pri týchto prípadoch sú dôležité lehoty, preto by oznamovateľ nemal konať oneskorene.

Odmena pre oznamovateľa

Slovenský zákon pozná aj možnosť odmeny za kvalifikované oznámenie. Nejde však o automatickú odmenu za každé oznámenie. Oznamovateľ môže podať žiadosť a Úrad na ochranu oznamovateľov rozhoduje podľa zákonných podmienok. Výška odmeny môže dosiahnuť až 50-násobok minimálnej mzdy, ale na jej poskytnutie nie je právny nárok.

Pre praktické rozhodovanie je preto dôležité nevnímať whistleblowing ako finančný motív. Hlavným dôvodom má byť upozornenie na konanie, ktoré poškodzuje verejný záujem, organizáciu, zamestnancov, klientov, daňových poplatníkov alebo bezpečnosť.

Prečo sa ľudia boja oznamovať

Aj dobrý zákon neodstráni všetky riziká. Oznamovatelia sa často boja straty práce, poškodenia reputácie, sociálnej izolácie, právnych nákladov alebo toho, že ich oznámenie nebude objektívne prešetrené.

Preto je prakticky dôležité, aby organizácie nevnímali vnútorný systém oznamovania ako formálnu povinnosť. Ak je systém nedôveryhodný, zamestnanci ho nebudú používať. Ak oznamovatelia uvidia, že oznámenia končia v zásuvke alebo sa proti nim obracia pozornosť vedenia, budú skôr mlčať alebo pôjdu rovno mimo organizácie.

Funkčný systém má byť jednoduchý, zrozumiteľný a nezávislý. Zamestnanci musia vedieť, čo môžu oznámiť, komu to môžu oznámiť, ako bude chránená ich identita a čo sa bude diať po podaní oznámenia.

Známe prípady whistleblowerov

V histórii nájdeme viacero známych oznamovateľov, ktorí upozornili na závažné pochybenia. Ich prípady však nemožno hádzať do jedného vreca. Niektorí postupovali interne, iní sa obrátili na médiá, ďalší zverejnili utajované dokumenty a niesli za to právne následky. Nie každý známy prípad je preto jednoduchým príkladom zákonom chráneného whistleblowingu.

Karen Silkwoodová upozorňovala na bezpečnostné problémy v jadrovom priemysle. W. Mark Felt, známy ako Deep Throat, poskytoval informácie novinárom počas aféry Watergate. Edward Snowden zverejnil informácie o sledovacích programoch americkej Národnej bezpečnostnej agentúry a vyvolal globálnu debatu o súkromí a bezpečnosti. Chelsea Manning poskytla rozsiahly súbor vojenských a diplomatických dokumentov platforme WikiLeaks. Raphael Halet bol spojený s kauzou LuxLeaks a upozornením na daňové dohody v Luxembursku.

Tieto príklady ukazujú dôležitú vec: whistleblowing môže mať veľký verejný význam, ale zároveň môže prinášať značné osobné, právne a profesijné riziká. Preto je rozdiel medzi morálnou odvahou, verejným záujmom a právne bezpečným postupom zásadný.

Čo si zapamätať

Whistleblowing nie je udavačstvo v bežnom zmysle slova. Je to upozornenie na konanie, ktoré môže poškodzovať verejný záujem, zákonnosť, zdravie, bezpečnosť, životné prostredie, verejné financie alebo férové fungovanie trhu.

Zároveň však nejde o nástroj na riešenie každého pracovného konfliktu. Aby mal oznamovateľ právnu ochranu, musí spravidla konať v dobrej viere, oznámenie musí mať súvis s pracovným alebo obdobným kontextom a musí sa týkať protispoločenskej alebo protizákonnej činnosti.

Pre zamestnávateľov je whistleblowing testom integrity. Organizácia, ktorá má funkčný vnútorný systém oznamovania, dokáže problémy zachytiť skôr, znížiť škody a ukázať, že pravidlá neexistujú iba na papieri.

Pre oznamovateľa je najdôležitejšie konať premyslene: zhromaždiť relevantné informácie zákonným spôsobom, rozlišovať fakty od domnienok, zvážiť interný alebo externý kanál a pri riziku odvety využiť odborné poradenstvo. Pri vážnych prípadoch sa oplatí kontaktovať Úrad na ochranu oznamovateľov alebo právnika ešte predtým, ako sa človek rozhodne pre verejné zverejnenie.

Whistleblowing je dôležitý preto, že mnohé škodlivé konania by bez ľudí zvnútra nikdy nevyšli najavo. Jeho hodnota však závisí od dvoch vecí: odvahy oznamovateľov a dôveryhodnosti systému, ktorý ich dokáže chrániť.